Choď na obsah Choď na menu
 

Legenda o birme

Birma ako žijúca legenda...


Kedysi dávno žili v kláštore v pohorí Lugh opát Mun-Ha a jeho mnísi Kittah, ktorí zasvätili svoje životy a myšlienky bohyni prevtelenia duší "Tsun Kyankzé". Bohyňa mala jasne modré zafírové oči a vtedy sa verilo, že cez ňu každý zbožný mních žil po smrti vo zvierati.

Mun-Ha mal kocúra menom Sinh, ktorý mu slúžil ako orákulum. Sinh bol na tele čisto biely a mal žlté oči. Hnedé boli len labky, uši, nos a chvost. Mnísi si tmavé farby vysvetľovali ako znak špiny a nečistoty všetkého, čo sa dotýkalo zeme.

Jedného dňa boli dediny v okolí kláštora napadnuté nepriateľmi zo Siamu, takže v nebezpečenstve boli aj mnísi Kittah a ich kláštor. V tom momente Mun-Ha zomrel a zúfalí Kittahskí mnísi zostali bez vodcu.

Presne v tomto okamihu sa stal zázrak priameho prevtelenia duší: kocúr Sinh si jemným skokom sadol na hlavu svojho zosnulého pána. Mačka sa pozrela priamo do očí bohyni Tsun Kyankzé a zrazu sa jeho srsť zmenila na zlatožltú a oči žiarili sýtomodrou farbou. Jeho labky, ktorými sa dotýkal svojho milovaného Pána, však na znak čistoty duše snehobiele.

Sinh potom obrátil svoj pohľad k južnej bráne a mníchom Kittah. Okamžite ho pochopili, zavreli dvere a boli chránení pred nepriateľskými útočníkmi. Sinh zostal nehybne so svojím mŕtvym pánom ďalších sedem dní, potom zomrel aj on a vzal so sebou do raja dušu Mun-Ha. Po ďalších siedmich dňoch mal byť zo všetkých Kittahových mníchov vybratý nástupca Mun-Ha. Všetci mnísi sa zhromaždili okolo boha Tsun Kyankzé a žiadali o pomoc. Potom vošli všetky chrámové mačky, všetky mali – ako Sinh – zlatožltú srsť, modré oči a biele labky na znak ich čistoty. V tichosti obkľúčili najmladšieho zo všetkých kňazov a tak určili nástupcu Mun-Ha.

Legenda hovorí:
Ak v kláštore Lao-Tsun zomrie posvätná mačka, vezme si so sebou do raja aj dušu Kittaha. Beda tomu, kto zabije takú mačku, bude sa trápiť a trápiť, kým mu duša, ktorá v mačke žila, neodpustí.